Večerný dážď ticho bubnoval na okno.
Nina sedela pri stole.
Pred sebou mala otvorenú knihu.
No myšlienkami bola úplne inde.
Deň bol dlhý a vyčerpávajúci.
Cítila sa osamelo.
Komu by zverila svoje trápenia?
Zrazu sa otvorili dvere izby.
Vošla jej staršia sestra Martina.
Potichu prišla k stolu.
Položila jej ruku na plece.
— Všetko bude v poriadku, som tu — povedala Martina.
Nina sa na ňu pozrela.
Povzdychla si a usmiala sa.
Martina si sadla vedľa nej.
Chvíľu obe mlčali.
Sledovali kvapky stekajúce po okne.
Dážď kreslil lesklé čiary na skle.
Bolo to upokojujúce ticho.
Potom Martina prehovorila.
— Možno si sa s tým projektom trochu ponáhľala — povedala tichým hlasom.
— Nabudúce to skús inak, dobre?
Nina najprv stíchla.
Kritika vždy trochu zabolí.
Aj keď príde od blízkeho človeka.
Chvíľu premýšľala nad jej slovami.
Potom si uvedomila jednu vec.
Martina nikdy nekritizuje len tak.
Vždy jej záleží len na dobrom.
Chce pre ňu to najlepšie.
— Máš pravdu — povedala napokon Nina.
— Asi som to naozaj uponáhľala.
Martina sa na ňu usmiala.
— Nabudúce to bude lepšie, uvidíš.
Nina sa k nej naklonila.
Objala ju pevne okolo pliec.
— Ďakujem — zašepkala jej do ucha.
— Ľúbim ťa, sestrička moja.
Martina jej objatie opätovala.
— Aj ja teba, Ninka.
Dážď vonku stále jemne padal.
No v izbe bolo teplo.
Nina cítila, že nie je sama.
Pozrela sa na knihu pred sebou.
Zrazu sa jej zdala menej dôležitá.
Dôležitejšie bolo byť tu spolu.
Uvedomila si jednu pravdu.
Mať sestru je skutočný dar.
Ani v osamelých chvíľach nie je sama.
Vždy má niekoho, kto počúva.
Niekoho, kto jej povie pravdu.
A niekoho, kto ju objíme, keď treba.
Dážď za oknom pomaly utíchal.
Sestry zostali sedieť spolu.
Niektoré chvíle netreba ničím vysloviť.