Volám sa Zuzana a mám 53 rokov.
Ženy z mojej generácie spoznáte na prvý pohľad.
My stále chodíme do kaderníctva, nie do „beauty lounge“.
Mužov, ktorých dnešné dievčatá volajú „toxickí manipulátori“, my voláme jednoducho hlupáci.
Ešte sme nedosiahli vek, kedy by nám niekto musel tlieskať za to, že vstaneme z postele.
Vychovali nás inak.
Mala som šestnásť, keď mi mama povedala jednu vetu.
„Zuzka, nikdy nečakaj, že ťa muž zachráni.“
Smiala som sa.
Dnes viem, že mala pravdu.
Môj prvý manžel sa volal Rudolf.
Bol pohľadný, šarmantný, vedel rozprávať.
Lenže slová boli všetko, čo vedel.
Raz mi povedal, že bez neho by som nebola nič.
Odpovedala som mu krátko.
„Skús to bez práčky, Rudo.“
Rozviedla som sa po piatich rokoch.
Nikto mi netlieskal, nikto mi nepísal pod fotku srdiečka.
Len som si zobrala kufor a odišla k sestre.
Volala sa Marta.
„Prežiješ to,“ povedala mi tam na balkóne.
A prežila som.
Pracovala som v textilke dvanásť hodín denne.
Syna Petra som vychovala sama.
Dnes má tridsať a volá mi každú nedeľu.
„Mama, ako sa máš?“ pýta sa vždy rovnako.
Odpovedám mu vždy rovnako.
„Stojím na vlastných nohách, synak.“
Moja generácia nepoznala pojem „sebarealizácia“.
Poznali sme pojem práca.
Keď bolo treba, pracovali sme aj choré.
Keď bolo treba, mlčali sme a riešili problém sami.
Dnešné dievčatá majú terapeutov.
My sme mali susedky.
Volala sa Oľga, bývala vedľa.
„Daj si čaj a poď ďalej,“ hovorila, keď som plakala.
Žiadna veda, žiadne diagnózy.
Len obyčajná ľudskosť.
Druhého muža som si vybrala inak.
Volal sa Tomáš a nehovoril veľké reči.
Len raz povedal: „Budem pri tebe.“
A bol.
Tridsať rokov.
Nepotreboval som ho, aby mi tlieskal.
Potrebovala som partnera, nie predstavenie.
To je ten rozdiel medzi generáciami.
Dnes sa láska predáva ako výkon.
Vtedy bola láska vernosť v tichu.
Moja mama zomrela minulý rok, mala 89.
Posledné slová patrili mne.
„Buď silná, Zuzka.“
Som.
A to stačí.