Niektoré rána nezačínali zhonom.
Začínali hlasom mamy.
Bol pokojný a istý.
“Vstávaj,” povedala mama.
“Pozri, cez noc napadol sneh.”
Vyskočila som z postele.
Bežala som k oknu.
Bála som sa, že to zmizne.
Dvor vyzeral úplne inak.
Bol tichší.
Bol svetlejší.
Zdalo sa mi, že svet začína odznova.
Všetko bolo biele a čisté.
Stála som tam a len som sa pozerala.
“Páči sa ti to?” spýtala sa mama.
“Áno,” odpovedala som.
“Je to ako v rozprávke.”
Vtedy som nepoznala únavu.
Nepoznala som ťažké myšlienky.
Vedela som len jedno.
Kým bola mama nablízku,
všetko bolo v poriadku.
Nič iné som nepotrebovala.
Mama mi podala horúci čaj.
Sadla si vedľa mňa k oknu.
Spoločne sme pozorovali sneh.
“Pamätáš si minulú zimu?” spýtala sa.
“Trochu,” priznala som.
“Vtedy bol sneh ešte vyšší.”
Zasmiala sa a pohladila mi vlasy.
Cítila som jej teplo.
Bolo to viac než len dotyk.
Niekedy netúžim po detstve samom.
Netúžim po hračkách ani rozprávkach.
Túžim po tom pocite.
Po pocite, že bezpečie bolo prítomnosťou.
Nie spomienkou, nie sľubom.
Bolo to tu a teraz.
A šťastie bolo jednoduché.
Bolo snehom za oknom.
Bolo mamovým hlasom v izbe.
Pýtam sa sama seba, kam to zmizlo.
Kedy sa pocit tak vytratil?
Prečo si ho človek neuchová navždy?
Dnes ráno znova sneží.
Pozerám sa z okna sama.
Chcem počuť ten hlas ešte raz.
Mama, prebuď ma znova.
Povedz mi, že napadol sneh.
Nech je svet aspoň na chvíľu taký ako kedysi.
Niektoré rána sa už nikdy nevrátia.