Mama sa mení

Mama sa mení.
Takmer nikto si to nevšíma.
Prechádza tichým obdobím života.
Je to prirodzený prechod.
Hovorí sa o ňom len zriedka.
V noci sa prebúdza často.
Je jej horúco, hoci v izbe je chladno.
Chvíľu ju zalieva teplo.
Potom ju striasa chlad.
Srdce jej búši bez príčiny.
„Zase sa to začína,“ povie si tíško.
Telo sa unaví rýchlejšie ako kedysi.
Ako by nieslo neviditeľné bremeno.
Kĺby ju bolia.
Myšlienky sa rozpŕchnu.
Niekedy zabudne dátum.
Inokedy meno blízkeho človeka.
A to bolí viac než bolesť v kostiach.
Veď kedysi si pamätala všetko.
Sviatky, narodeniny, nákupné zoznamy.
Drobnosti, ktoré držali rodinu spolu.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy rednú.
Niekedy sa pozrie do zrkadla a nespozná sa.
„Kto je tá žena?“ spýta sa potichu.
Okolie hovorí, že je podráždená.
Hovoria, že je príliš citlivá.
Ale kto sa naozaj pýta, čím prechádza?
Nie je to len telo.
Je to vnútorná premena.
Tiché lúčenie s časťou seba samej.
Svet často hodnotí ženu podľa mladosti.
Podľa energie, podľa pohodlnosti.
Mama sa vtedy cíti neviditeľná.
Nevypočutá.
Sama.
A pritom sa nestáva zvláštnou.
Stáva sa inou.
Hlbšou.
Silnejšou.
Úprimnejšou k sebe.
Prechádza neviditeľný most.
Medzi tým, kým bola.
A tým, kým sa stáva.
Nepotrebuje odsudzovanie.
Nepotrebuje iróniu.
Nepotrebuje ticho okolia.
Potrebuje úctu.
Potrebuje nežnosť.
Potrebuje podporu.
Stačí jej povedať: „Som tu.“
„Nie si sama.“