— Mama, tak veľmi mi chýbaš.
— Ja viem, dcérka moja.
— Ako to vieš, keď ťa nevidím?
— Lebo som stále s tebou.
Som v tvojom srdci.
Počujem každý jeho údery.
Moje slová žijú v tvojej hlave.
Počuješ ich, keď si sama?
— Áno, mama. Počujem ťa vo snoch.
To je dobré znamenie.
Môj smiech je v tvojom úsmeve.
Keď sa smeješ, cítim to.
Je to, ako keby sme boli spolu.
Sedeli by sme vedľa seba.
Tešili by sme sa z malých vecí.
Pamätáš si tie chvíle?
— Pamätám, mama. Každý deň na ne myslím.
To ma robí šťastnou.
Chcem, aby si žila odvážne.
— Ako to myslíš, odvážne?
Bez strachu z toho, čo prišlo.
Hľadaj silu v obyčajných veciach.
V tom, čo sme robili spolu.
V tej záhrade, pri tom čaji.
— Chýba mi ten náš čaj, mama.
Mne tiež chýba, dcérka.
Ale pamätaj jedno.
— Čo, mama?
Každá tvoja slza je láska.
Nie je to slabosť.
— Niekedy sa bojím plakať.
Nemusíš sa báť.
Dovoľ si plakať, keď to srdce potrebuje.
— A potom?
Potom zdvihni oči.
Usmej sa na spomienky.
Na všetko, čo sme spolu vytvorili.
— Budeš vždy so mnou?
Vždy, dcérka moja.
— Aj keď zostarnem?
Aj potom. Navždy.
Som v tichej hĺbke tvojho srdca.
Tam, kde je svetlo.
— Ďakujem, mama.
Nie, ja ďakujem tebe.
— Za čo?
Že si ma nikdy nezabudla.
— To by som nedokázala.
Viem to. A preto som tu.
Vždy budem tu.