Každú zimu sľuboval, že vyjde „len na chvíľu“.
Len pozrieť, aký je dnes šmyk. Len raz sa spustiť z kopca.
Potom hneď domov, hovoril si.
Ale sotva vybehol na dvor, čas zmizol.
Aktovka sa stala saňami. Vrece so slamou pridávalo rýchlosť.
Kopec nebol len kopcom. Bol celým svetom.
Tam neexistovali starosti ani hodiny.
Dospelácke slová tam nemali miesto.
Rukavice rýchlo vlhli, primŕzali k dlaniam.
Topánky čľapkali od snehu.
Nikomu to neprekážalo.
Mráz štípal líca ako ihličky.
Dych sa menil na malé obláčiky.
„Ešte raz,“ hovoril si znova a znova.
Domov nič netiahlo — na to bol čas.
A potom sa okná rozsvietili teplým žltým svetlom.
To bol vždy ten znak.
Nohy ho samy niesli domov, hoci srdce chcelo zostať.
Mama a otec tam vždy čakali.
Voňalo to čerstvými koláčmi.
Drevo v peci praskalo tíško.
Ten vzduch bol vždy taký známy.
„Daj si čaj, zohreješ sa,“ hovorila mama.
Sadol si bližšie k peci.
Ruky mu pomaly mrzli menej.
Oheň praskal ako tichá hudba.
Čaj hrial dlane aj vnútro.
Teplo sa vracalo pomaly, ale isto.
„Bolo ti dobre na kopci?“ pýtal sa otec.
„Bolo,“ usmial sa chlapec.
„A zima?“ smial sa otec.
„Zima bola len vonku,“ povedal tichým hlasom.
Roky išli ďalej, jeden za druhým.
Kopce sa zdali menšie než kedysi.
Zimy boli tichšie, menej biele.
Aktovky nahradili tašky s dokumentmi.
No spomienky nezmizli, len sa uložili hlbšie.
Niekedy stačí jeden mrazivý večer.
Stačí jeden pohľad na sneh za oknom.
A všetko sa vráti naraz.
Spomenie si na vrece so slamou.
Spomenie si na studené rukavice.
Spomenie si na žlté okná v tme.
„Mami, čakáš ma?“ pýtal sa v duchu.
Vždy čakala. Vtedy aj teraz, v srdci.
Boli také dni, hovorí si tíško.
Dni plné snehu, smiechu a domova.
A v tých spomienkach je stále teplo.
Teplo, ktoré nikdy nevychladlo.