Mama sa mení.
Takmer nikto si to nevšíma.
Prechádza ťažkým obdobím života.
Je to prirodzený prechod.
O ktorom sa málo hovorí nahlas.
Už nespí tak hlboko ako kedysi.
Zobúdza sa uprostred noci.
Je jej horúco, hoci v izbe je chladno.
Raz ju zalieva teplo.
Inokedy ju trasie mráz.
Srdce jej zrazu bije rýchlo.
Bez zjavnej príčiny.
Telo sa unaví rýchlejšie.
Ako by nieslo neviditeľné bremeno.
Kĺby bolia.
Myšlienky sa rozptyľujú.
Niekedy zabudne dátum.
Alebo meno.
A to bolí viac než telo.
Pretože ona si kedysi pamätala všetko.
Sviatky, nákupné zoznamy, narodeniny.
Malé detaily, ktoré držali rodinu spolu.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy rednú.
Sú rána, keď sa v zrkadle takmer nepozná.
„Si podráždená,“ povedia jej.
„Si príliš citlivá,“ dodajú.
Ale kto naozaj chápe, čím prechádza?
Nie je to len fyziológia.
Je to vnútorná premena.
Tiché lúčenie s časťou seba.
Vo svete, kde sa žena hodnotí podľa mladosti.
Podľa energie.
Podľa toho, ako je „pohodlná“ pre iných.
Niekedy sa cíti neviditeľná.
Nevypočutá.
Sama.
Ale mama sa nestáva zvláštnou.
Stáva sa inou.
Hlbšou.
Silnejšou.
Úprimnejšou k sebe samej.
Prechádza neviditeľný most.
Medzi tým, kým bola.
A tým, kým sa stáva.
Čo teraz potrebuje najviac?
Nie odsudzovanie.
Nie iróniu.
Nie ticho.
Potrebuje úctu.
Nežnosť.
Podporu.
Stačí jedna veta.
„Som tu.
Nie si sama.“