Mesto bičoval studený dážď.
Jakub kráčal ulicami sám.
Mal pocit, že naňho svet zabudol.
Vnútri cítil len ťažké ticho.
Také ticho prichádza po veľkej strate.
Človek stratí chuť aj dýchať.
Sadol si na starú lavičku v parku.
Hlavu si sklonil do dlaní.
Nechal zúfalstvo, aby ho pohltilo.
Vtedy pocítil na pleci jemný dotyk.
Nebolo to vtieravé gesto.
Bola to len tichá prítomnosť.
Zdvihol zrak a uvidel ženu.
Mala hlboké, chápavé oči.
Zdalo sa, že pozná každú jeho jazvu.
Nepovedala ani slovo.
Len si sadla vedľa neho.
Podala mu kúsok suchej šatky.
„Vezmite si to,“ povedala tichým hlasom.
„Dážď je studený,“ dodala.
Jakub prikývol, ale nevedel, čo povedať.
„Ďakujem,“ zašepkal.
„Nemusíte sa cítiť zle,“ odpovedala.
„Aj mne sa to raz stalo.“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa opatrne.
„To isté, čo vám teraz,“ povedala.
„Prázdnota, ktorá nemá dno.“
Jakub sa na ňu pozrel pozornejšie.
„Ako ste to prekonali?“ spýtal sa.
„Nejako sa to prekoná samo,“ odpovedala.
„Chce to iba čas a niekoho vedľa seba.“
Jakub cítil, ako sa mu zvierajú slzy v hrdle.
„Prečo ste si sadli práve ku mne?“ spýtal sa.
„Videla som, že ste sám,“ povedala.
„A to bolo dôležité?“ spýtal sa znova.
„Veľmi,“ odpovedala pevne.
V tej chvíli sa niečo v ňom uvoľnilo.
Nekonečná prázdnota sa rozplynula.
Nepotreboval vysvetlenia ani sľuby.
Pochopil, že nie je sám.
„Ako sa volláte?“ spýtal sa.
„Volám sa… to teraz nie je dôležité,“ povedala s úsmevom.
„Dôležité je, že tu sme.“
Jakub sa prvýkrát po dlhom čase usmial.
Dážď stále padal, ale necítil ho tak chladne.
Vedľa seba mal človeka, ktorý ho videl.
Nebol už len tieňom v daveve.
Bol niekým, kto má svoj príbeh.
A ten príbeh práve nabral nový smer.
Jakub už nebol sám.