Môj partner ho našiel vonku.
Bol celkom sám a triasol sa.
Vyzeral tak veľmi maličký.
Nekonal žiadny pohyb.
Neštekal a ani neutekal.
Stál tam paralyzovaný strachom.
Mal oči široko otvorené.
Svet ho asi sklamal.
„Pozri sa na neho,“ povedal partner.
„Je taký ustrašený,“ odvetila som.
„Čo s ním urobíme?“ opýtal sa.
„Vezmeme ho dnu,“ navrhla som.
Keď sme ho zdvihli, neodporoval.
Jednoducho sa k nám pritúlil.
Bol príliš unavený na útek.
Zároveň bol plný nádeje.
„Chudáčik malý,“ zašepkala som.
„Bude u nás v bezpečí?“ spýtal sa.
„Určite áno,“ odpovedala som.
Odvtedy nás už neopustil.
Stále zostáva veľmi blízko.
Je tichý a vždy ostražitý.
„Bojí sa ešte?“ opýtal sa.
„Asi stále pochybuje,“ povedala som.
„Prečo je taký opatrný?“ spýtal sa.
„Možno neverí svojmu šťastiu,“ odvetila som.
„Je to skutočné?“ opýtal sa.
„Áno, je to pravda,“ povedala som.
Jeho srdce túži po láske.
Budeme trpezlivo čakať.
Ukážeme mu, že je doma.
„Zostaneš tu,“ povedala som mu.
„Cítiš sa už lepšie?“ opýtala som sa.
Pozrel sa na mňa.
„Rozumie nám?“ spýtal sa partner.
„Verím, že áno,“ odpovedala som.
Teraz je konečne doma.
Už nie si stratený.
Si naša malá duša.
Sme tu pre teba.
Nikam už nepôjdeš.
Dáme ti všetku lásku.
Cítiš naše teplo?
„Je v bezpečí,“ povedal partner.
„Konečne našiel pokoj,“ dodala som.
Všetko zlé už pominulo.
Zaslúžiš si len dobro.
Sme jedna rodina.
Už sa nemusíš báť.
Si milovaný.
Si doma.