V tú noc, keď som viedla moju malú Lunu do parku, skupina mužov začala kričať na mňa a sledovať nás.

Tá noc bola chladná a tichá.
Prechádzala som sa s Lunou parkom.
Zrazu sa objavila skupina cudzích mužov.
Začali na mňa hlasno kričať.
Cítila som veľký strach.
Sledovali nás temnou cestou.
Luna bola vždy jemná.
Teraz sa však zmenila.
Postavila sa pevne medzi nás.
Vydala hlboké, hrozivé vrčanie.
Nikdy predtým som to nepočula.
Muži sa náhle zastavili.
Jeden z nich sa spýtal.
„Hryzie ten pes?“
Nadýchla som sa hlboko.
„Áno, hryzie,“ odpovedala som rázne.
Bola to moja malá lož.
Luna nikdy nikomu neublížila.
Urobila rázny krok vpred.
Začala hlasno a agresívne štekať.
Bola taká odvážna.
Muži sa radšej vzdialili.
Rýchlo zmizli v tme.
Luna sa hneď upokojila.
Vrtela svojím veselým chvostom.
Pozrela sa na mňa.
Chcela sa hrať s loptičkou.
Akoby sa nič nestalo.
Bola to moja hrdinka.
Mám však ešte jednu spomienku.
Stalo sa to skoro po adopcii.
Nechala som ju prvýkrát voľne.
Náhle mi prišlo zle.
Mala som vážne zdravotné problémy.
Upadla som do bezvedomia.
Keď som otvorila oči, bála som sa.
Ušla mi Luna?
Nie, bola stále pri mne.
Ležala pokojne pri mojej posteli.
Ticho ma pozorovala.
Čakala, kým sa zotavím.
Cítila moju bolesť.
Bola mojou tichou strážkyňou.
Je to verná spoločníčka.
Prečo ju tak milujem?
Pretože ma chráni.
Zaslúži si všetku moju lásku.
Zaslúži si byť známa.
Je to tá najlepšia psia duša.
Luna je môj životný poklad.