Bol to pochmúrny a tichý deň: obloha bola zahalená sivými mrakmi a v miestnosti vládla jemná osamelosť. Sedela pri okne

Bol to deň.
Bol taký tichý.
Obloha bola sivá.
Mraky viseli nízko.
V izbe vládol pokoj.
Bolo to ticho.
A bola to osamelosť.
Sedela pri okne.
V rukách držala čaj.
Bol teplý.
Myslela na minulosť.
Na všetky tie roky.
Na radosť aj straty.
V srdci cítila únavu.
Bolo to ťažké.
Zrazu začula zvuk.
Niekto klopal.
Kto to môže byť?
Dvere sa otvorili.
Vnúčatá vbehli dnu.
Boli usmiate.
Boli plné života.
Ako lúče slnka.
Zahriali ju.
Hneď k nej pribehli.
Objali ju.
Mali drobné ruky.
Pevne sa jej chytili.
Stále ju držali.
Celý deň sa zmenil.
Šero hneď ustúpilo.
Ticho rázom zosvetlelo.
V izbe bol smiech.
Počula ich hlasy.
Cítila to teplo.
Pozrela sa na nich.
Usmiala sa.
Pochopila to hneď.
Čo je vlastne liek?
Sú to slová?
Alebo plynúci čas?
Nie, je to iné.
Sú to detské objatia.
Sú také úprimné.
Napĺňajú dušu svetlom.
Prinášajú novú nádej.
Všetko je inak.
Svet je krajší.
Nikdy nie je sama.
Deti ju zachránili.
Majú vás radi?