Sme generácia, ktorá do školy chodila po vlastných a po vlastných sa z nej aj vracala.
Nikto nás nevozil autom.
Nikto nečakal pred bránou školy.
Cesta domov nebola len obyčajný presun.
Bola to malá výprava, každý deň iná.
Taška visela na pleci, ťažká od kníh.
Desiata zabudnutá v bočnom vrecku.
“Zase si nezjedla chlebík,” hovorila mama večer.
Hlava plná plánov na celé poobedie.
Najprv úlohy, to bolo jasné.
Rýchlo, lebo vonku čakal dvor.
Spolužiačky sa pridávali po ceste.
Každá odbočka bola malé dobrodružstvo.
“Pôjdeš okolo potoka, alebo cez lúku?” pýtala sa kamarátka.
Vždy sme si vybrali tú dlhšiu cestu.
Čas sme nepočítali, mali sme ho dosť.
Slnko nás sprevádzalo celou cestou.
V zime sme šliapali do snehu po kolená.
Rukavice mokré, líca červené od mrazu.
“Poďme rýchlejšie, nech nezmrznem,” volala som na ostatné.
Smiech ozýval sa po celej ulici.
Doma čakala babička s teplým čajom.
“Kde ste sa tak dlho túlali?” pýtala sa s úsmevom.
“Museli sme preskúmať každú jamu,” odpovedala som hrdo.
Úlohy robili sme na kolene, pri okne.
Svetlo dopadalo na zošit, písmo sa triaslo.
Potom konečne dvor, slobodná chvíľa.
Loptu sme kopali až do večera.
Mamy volali z okien, že je čas na večeru.
“Ešte päť minút,” prosili sme každý deň.
Nikdy sme nedostali viac ako tri.
Večer padol rýchlo, deti boli vyčerpané.
Spánok prišiel sám, bez uspávanky.
Ráno znova tá istá cesta, ale iná.
Nový deň, nové príbehy na chodník.
Niekedy sme našli vtáčie pierko.
Inokedy kamienok, čo vyzeral ako srdce.
“Toto si musím odložiť,” hovorili sme si.
Vrecká boli plné pokladov z cesty.
Škola bola len časť dňa.
Tá cesta bola ten skutočný život.
Naučili sme sa chodiť, pozorovať, rozmýšľať.
Nikto nás nemusel nikam viezť.
Vlastné nohy nás nosili všade.
Dnes sa na to spomína s úsmevom.
Deti dnes nepoznajú tú slobodu.
My sme ju mali každý deň.
Bosé nohy, ušpinené kolená, plné srdce.
Taká bola naša cesta zo školy.
A dodnes cítim tú vôňu lúk.
Chodník, ktorý nás formoval, dávno zmizol.
Spomienky však ostávajú, silné a jasné.
Boli sme generácia chodníkov, nie áut.
A práve to nás naučilo žiť.