Dala som na internet krátky inzerát.
Darujem oblečenie pre dievčatko, dva až tri roky.
Mala som doma plnú tašku vecí po vnučke.
Nechcela som ich vyhodiť, škoda by bolo.
Do hodiny mi napísala neznáma žena.
Písala opatrne, s hanbou v slovách.
“Prepáčte, že píšem cudziemu človeku,” začínala.
Vraj prechádza ťažkým obdobím.
Jej dcérka má podľa nej veľmi málo oblečenia.
Opýtala sa, či by som jej mohla veci poslať poštou.
Prvá reakcia vo mne bola ľútosť.
Pomyslela som si, chudinka, ako musí byť ťažko.
Hneď som chcela odpísať áno, samozrejme.
Potom som sa ale zarazila.
Načo poštou, keď býva v tom istom meste?
Spýtala som sa jej na adresu, nič zvláštne.
Odpoveď prišla až po dlhšej chvíli.
“Bývam dosť ďaleko, nemám ako prísť,” napísala.
To mi prišlo čudné, mesto nie je veľké.
Spomenula som si na susedu, ktorá raz niečo podobné zažila.
Opýtala som sa priamo, prečo nemôže prísť osobne.
Odpovedala, že nemá na cestu, že je bez peňazí.
Pritom predtým písala, že má auto.
Niečo sa mi v tom nezhodovalo.
Rozhodla som sa overiť si veci.
Napísala som, že veci môže vyzdvihnúť u mňa doma.
Na to prišlo ticho, žiadna odpoveď.
O deň neskôr znova napísala.
“Dobre, prídem, ale pošlite mi najprv fotky vecí,” žiadala.
To mi už prišlo ako výhovorka.
Poslala som jej pár fotiek, nič viac.
Odpísala, že sa jej páčia všetky kúsky.
Spýtala sa, či by som jej nemohla poslať aj niečo na doplatok dopravy.
Vtedy som si povedala, že stačilo.
Bolo jasné, že ide o niečo iné než o oblečenie.
Napísala som jej, že veci dám inej mamičke.
Žiadna odpoveď už neprišla.
Cítila som sa trochu hlúpo, že som jej verila.
Na druhej strane som rada, že som si to overila včas.
Oblečenie si napokon vyzdvihla susedka z vedľajšej ulice.
Mala dcérku presne v tom veku.
Poďakovala sa mi s úsmevom, bez zbytočných rečí.
Videla som, že je to naozaj ona, kto to potrebuje.
Odovzdala som jej tašku s dobrým pocitom.
Pri lúčení povedala, že sa jej veci veľmi hodia.
Potešilo ma, že to dopadlo dobre.
Z tej druhej ženy som už nikdy nič nepočula.
Možno to bol len pokus niekoho oklamať.
Zo skúsenosti som sa naučila byť opatrnejšia.
Dobrota má byť šikovná, nie naivná.
Nabudúce si všetko preverím skôr.
Dôverovať sa oplatí, ale s otvorenými očami.