Deväťročný chlapec sedí nehybne vo svojej školskej lavici.
Hodina plynie pomaly.
Zrazu ho prejde zimomriavka.
Pod nohami sa tvorí kaluž.
Nohavice má mokré.
Oči má otvorené dokorán.
Srdce mu bije ako šialené.
Nerozumie, čo sa práve stalo.
Ale presne vie, čo bude nasledovať.
Smiech.
Posmech.
Hanba.
Pohľady upreté priamo na neho.
A to vnútorné pálenie, ktoré nikdy nezmizne.
“Prosím, nech si to nikto nevšimne,” myslí si.
Pozerá sa na spolužiakov.
Nikto zatiaľ nič nehovorí.
Učiteľka píše niečo na tabuľu.
Chlapec stíska päste pod lavicou.
“Len vydrž,” hovorí si v duchu.
“Zvonček čoskoro zazvoní.”
Ale zvonček je ešte ďaleko.
Sused vedľa neho sa pohne.
Pozrie sa dole.
Oči sa mu rozšíria.
“Čo je toto?” zašepká.
Chlapec sa začervená.
“Nič,” povie potichu.
“Ale veď je to mokré,” pokračuje sused.
“Prosím, buď ticho,” prosí chlapec.
Sused sa odmlčí.
Chvíľu len sedí.
Potom sa nakloní k ďalšiemu spolužiakovi.
Chlapec to vidí kútikom oka.
Srdce mu klesá.
“Nie, prosím, nie,” myslí si.
Druhý spolužiak sa obzrie.
Zašomre niečo tichým hlasom.
Niekoľko hláv sa otočí.
Chlapec sa snaží nehýbať.
Dúfa, že ak zostane nehybný, zmizne.
Učiteľka sa konečne otočí od tabule.
“Deje sa niečo?” spýta sa.
Trieda stíchne.
Chlapec sklopí hlavu.
“Nie, pani učiteľka,” odpovie potichu.
Učiteľka sa naňho na chvíľu zahľadí.
Potom pokračuje v hodine.
Chlapec zostáva sedieť.
Mokrý, stuhnutý, sám.
A čaká, kedy to prestane bolieť.