Vlk nikdy neokusne mršinu.
Nie zviera, nie človeka.
Taká je jeho povaha.
Žije podľa pravidiel, ktoré mu dala príroda.
Dôstojnosť má zapísanú v krvi.
“To zviera má čosi, čo my strácame,” povedala raz jedna žena.
Myslela tým vernosť.
Vlk si vyberie partnera raz.
Na celý život.
Nehľadá iného, ani keď je ťažko.
Neverí, nezbiera náhrady.
Keď partner zomrie, vlk nezačína znova.
Zostáva sám.
Až do vlastného konca.
Prečo to robí?
Nikto to presne nevie.
Vedci hovoria o instinkte.
Starí ľudia hovoria o duši.
“Vlk miluje raz a navždy,” povedala babka vnučke.
Dievčatko sa pýtalo, či to bolí.
“Áno, bolí to celý život,” odpovedala babka.
Vlk si pamätá svoje mláďatá.
Nezabúda na ne, ani keď odrastú.
Je medzi mála tvormi, ktoré si udržia puto.
Puto, ktoré trvá.
Ľudia často zabúdajú rýchlejšie.
Vlk nie.
Jeho vernosť je tichá, bez slov.
Nepotrebuje sľuby.
Nepotrebuje prstienky.
Má len svoje srdce a svoju cestu.
“Prečo sa nepárujú znova?” pýtal sa muž na prednáške.
Lektorka pokrčila plecami.
“Možno vedia, čo je skutočná láska,” povedala.
V sále bolo ticho.
Niektorí si vymenili pohľady.
Iní sklopili očí.
Vlk nepozná klamstvo.
Nepozná ani zradu.
Žije jednoducho, ale pevne.
Jeho svet má jasné hranice.
Česť, vernosť, pamäť.
Tri slová, ktoré ho vedú.
Možno by sme sa mali od neho učiť.
Možno nie všetko.
Ale aspoň kúsok tej vernosti.
Vlk nikdy nezradí.
A to je jeho najväčšia sila.