Prvá sviečka na torte ešte horela, keď otec zaklopal lyžičkou o pohár.
Všetci v sále stíchli.
V reštaurácii v Žiline voňal krém a vädnúce ruže, ktoré Marta sama uväzovala od piatej rána.
— Šesťdesiatka je dobrý čas na poriadky — povedal otec. — Rozhodol som sa, že firmu odovzdám Dušanovi.
Niekto zakašľal. Niekto sa zasmial, myslel si, že je to vtip.
Marta sedela s vidličkou v ruke a hľadela na otca cez stôl, cez lacné girlandy z krepového papiera, ktoré vešala večer predtým, lebo otec zakázal dať na výzdobu viac ako päťdesiat eur.
— Oci. O čom to hovoríš?
— O kvetinárstve, dcérka. O „Levandule“. Tvoj brat si odsedel päť rokov. Je slabý, chápeš? A ty si silná. Zvládneš to.
Dušan sedel o dve kreslá ďalej a pozeral do taniera. Chudý, v košeli s visačkou, ktorú mu matka zabudla odstrihnúť. Štyridsaťdva rokov, a ruky mal na kolenách ako žiak na nástupe.
— Oci, ja som päť rokov… — začala Marta a zarazila sa.
— Čo päť rokov?
— Nič. Všetko najlepšie.
Vstala a odišla na toaletu. Nebrečať. Počítať.
Pred piatimi rokmi prišla k otcovi s diplomom z manažmentu a povedala: vezmi si ma. Mal tenkrát jeden stánok na trhu pri Bratislavskej a ojazdenú dodávku.
Dnes — sedemnásť pobočiek v Žiline, Trenčíne a Martine, zmluva s dvoma hotelovými sieťami na dodávky kvetov, veľkoobchod pri Nitre a internetový obchod, ktorý postavila od nuly.
Obrat za minulý rok — takmer tristo päťdesiat tisíc eur. Poznala každé číslo, lebo ich sama zapisovala do Excelu.
Na toalete páchol osviežovač vzduchu s vôňou lesa. Skontrolovala si v zrkadle make-up — riasenka nestiekla. Tridsaťjeden rokov, tmavé vlasy v chvoste, náušnice od Petra k výročiu.
Peter mimochodom sedel pri stole a prial zdravie jej otcovi. Ako vlastnému.
Vrátila sa.
—
— Marta, pochop to — otec ju dostihol pri aute, keď sa hostia rozchádzali. — Nie je to navždy. Dušan sa zbalí, zasvätím ho do biznisu, a ty pri ňom zostaneš, ako doteraz. Zástupkyňa. Možno za rok, dva ti vyčleníme podiel.
— Oci. Podpísal si mu dnes darovaciu zmluvu?
— Zajtra notár. Vieš, ako to je. Slovo je slovo.
— Celú firmu?
— Marta. — Otec odvrátil pohľad. — Celú.
— A ja?
— A ty máš plat. Vychádza ti dvanásto na ruku, kontroloval som. Iné kvetinárky toľko nemajú.
— Nie som kvetinárka, oci. Som riaditeľka pre operácie.
— No vidíš, aká pozícia. — Zasmial sa hlúpo, ako by sám cítil, že kecá nezmysly. — Neboj sa. Sadni si, Peter ťa odvezie. Si bledá.
Peter viezol v tichu. Odbočil na Hlinkovu, potom na Komenského. Ich bývanie bolo na štvrtom poschodí, tri izby, majetok firmy „Levanduľa“. Otec to robil so všetkými kľúčovými ľuďmi — služobné bývanie. Lacnejšie, než zvyšovať platy.
— Peter.
— Čo.
— Počul si, čo povedal?
— Počul.
Zaparkoval. Vypol motor. Marta cítila, že povie niečo, čo nechce počuť.
— Marta. Ja som sa na toto nepísal.
— Na čo?
— Na život, v ktorom moja žena zarába ako predavačka v obchode, a jej braček dostane sedemnásť pobočiek. Ja, pre tvoju informáciu, som anestéziológ v nemocnici. Zarábam dvetisíc brutto. Myslel som, že spolu niečo budujeme. A vychádza, že ty buduješ, a tvoj starký ti pľuje do tváre.
— Peter, nie teraz.
— A kedy? Auto máme, lebo tvoj otec splatil leasing, viem. Bývanie — tiež tvoj otec. Všetko — tvoj otec. Len sa ukázalo, že tvoj otec nie je môj otec. Je otcom Dušana.
— Peter…
— Nie som nahnevaný. Pozerám sa na vec triezvo.
Vystúpila a vykročila k vchodu. Nešiel za ňou. Otočila sa — sedel a hľadel pred seba, do okna.
—
Ráno Peter nebol tam. Nebola jeho taška zo skrine, ani holiaci strojček, ani nabíjačka. Na kuchynskom stole ležal kľúč od auta — jej toyoty, ktorú kúpili pred dvoma rokmi z jej prémie, ale zapísali na neho.
A lístok.
„Marta. Auto si berem, je na mňa. Podávam žiadosť o rozvod. Nevolaj, cez advokáta. Prepáč.“
Prečítala to trikrát. Potom si umyla tvár chladnou vodou, namaľovala riasy a išla do práce autobusom číslo 7. Do „Levandule“ to bolo dvadsať minút s jedným prestupom.
V kancelárii čakal otec. S Dušanom.
— Dcérka, urobíme to tak. Dušan od pondelka nastupuje na tvoje miesto. Ukážeš mu všetko. Zmluvy, dodávateľov, vieš.
— Dobre.
— A ešte. — Otec si odkašľal. — Byt tvoj. No je firemný. Dušan nemá kde bývať, u matky je úzko. Nevysťahuješ sa?
— Kam?
— No prenajmi si niečo. Dám ti na prvý mesiac.
Dušan mlčal. Pozeral do podlahy.
— Dušan — povedala Marta. — Ty s tým vôbec súhlasíš?
Zdvihol pohľad. Mal oči človeka, ktorý päť rokov nespal normálne.
— Marta. Ja som o nič neprosil. Otec sám.
— Ale neodmietaš?
— A čo mám robiť. Po väzení si ma nikto nevezme. A tu je to hotové.
— Dušan, čo vieš o kvetoch?
— Nič.
— Presne tak.
Otec udrel dlaňou do stola.
— Marta, nejdi po bratovi.
— Oci. Má štyridsaťdva rokov. Nerozozná karafiát od gerbery.
— Naučí sa. Ty sa naučila.
Marta pozrela na otca. Na sako, ktoré mu sama kúpila k narodeninám. Na kravatu, ktorú mu viazala včera o šiestej ráno, lebo tri roky mu trasú ruky pri každom uzlíku. Na sivé lícne kosti.
— Oci. Odchádzam.
— Nerob hlúposti.
— Odchádzam. Dnes podávam výpoveď.
— Marta. — Otec stíšil hlas. — Kam pôjdeš? Máš tridsaťjeden rokov a jednu pozíciu v CV — moju „Levanduľu“. Nikto si ťa nevezme. A ja ťa späť neprijmem, ak urobíš scénu. Rozmysli si to.
Rozmýšľala. Celé popoludnie sedela v kancelárii a hľadela na monitor. Na pleche visel súbor s inventúrou pobočky na sídlisku: margarétky, hortenzie, eustómy. Pred ôsmimi rokmi sama vymenovávala všetky dodávky, kým sa v firme nikto nevedel ani len poriadne vysloviť „eustóma“. Otec len podpisoval faktúry. A nie vždy.
O tretej otvorila e-mailovú schránku. Našla správu dva týždne staru, na ktorú nestihla odpovedať. Od chlapa, ktorý vedie veľkoobchod s kvetináčmi pri Nitre a rok snívajúci o internetovom obchode. Písal: „Paní Marto, nenašla by si hodinu? Ide o veľmi smutnú a veľmi výhodnú vec.“
Ten večer napísala výpoveď. S jednodňovou výpovednou lehotou — tak to mala v zmluve: riaditeľka pre operácie môže odísť okamžite, po dohode strán. Dohoda nebola. Otec podpísal bez slova. Jeho podpis bol krivý. Ako vždy, keď bol zúrivý.
—
O tri mesiace neskôr sedela Marta v kaviarni na námestí v Žiline, pri okne s výhľadom na korzo. Pred ňou ležala zakladateľská listina spoločnosti „Zelená skriňa“. A cenník na prvý štvrťrok.
Spoločník z Nitry jej dal tridsaťtri percent podielu a plnú slobodu. Začínali s internetovým obchodom a jednou pobočkou na sídlisku Vlčince. Nájom štyristo eur mesačne plus energie.
Večer jej zavolala matka.
— Marta. Otec s Dušanom chceli predĺžiť zmluvu s hotelom v Trenčíne. Nesúhlasili s novými podmienkami.
— A čo s tým mám ja robiť?
— Nevie. Len odovzdávam.
Odložila telefón. O hodinu volal otec.
— Marta. Čo si urobila s tým súborom? S dodávkami.
— Oci, nerobím u teba od marca.
— Nepýtam sa na to. Kde je tabuľka? Dušan hovorí, že sa mu neotvára. Pamätáš heslo?
— Pamätám. Ale nepovedám.
Ticho v slúchadle trvalo štyri sekundy.
— Marta.
— Oci. Som teraz konkurencia. Pekné sviatky.
Zavesila. A sedela ďalej, pozerala na korzo. Okolo prešiel chlapec so zmrzlinou, kvapkala mu na topánku. Starý sused spod štrnástky míňal mestskú políciu pred radnicou. Všetko plynulo svojim rytmom, ako by nikto v tomto meste nevedel, že jedno rodné číslo práve prestalo platiť za niekoho legendárnu, otcovskou láskou lepenú firmu.
Na jeseň prišiel otec pred jej novú kanceláriu. Stál vo dverách, v tom istom saku. Nepustila ho k slovu.
— Marta. Dušan to nezvláda. Hotel v Martine zrušil zmluvu. Veľkoobchod pri Nitre sme museli zavrieť, lebo bordel v papieroch. Matka plače každý večer.
— Je mi to ľúto.
— Vrátiš sa? Dušan pôjde na sklad. Ty na svoje miesto.
— Nie.
— Čo chceš? Zvýšenie platu? Podiel?
— Oci. Ja už mám podiel. A firmu.
— Zničíš ma. Vlastná dcéra.
— Oci. Ty si mi dal jeden deň, aby som sa vysťahovala. Dala som tri mesiace, aby sa tvoj syn našiel. Nenašiel sa. To nie je moja vina.
Otec chvíľu stál. Potom sa otočil a šiel k zastávke. Pozerala za ním, kým nezmizol za rohom. Na okamih vyzeral starý. Ale nepristúpila k nemu. Prvý raz za päť rokov mu neuviazala kravatu.
Vo februári nasledujúceho roku dostala predvolanie na súd: rozvodové konanie. Peter žiadal vyporiadanie majetku — všetkého, čo mali spoločné. Vrátane toyoty.
Napísala svojej advokátke za jeden večer, že áno, auto je jeho. Bývanie na Komenského sa ukázalo byť jej — lebo v notárskej zmluve bola ona, nie Peter, zapísaná ako služobná nájomníčka.
Po rozvode už otcovi nemusela nič schvaľovať. Po rozvode mohla predať veci, ktoré nechcela. Bývanie bolo služobné. Ale vybavenie — jej majetok. Nábytok kupovala za svoje prémie, svetlá za nadčasy, a kávovar dostala od matky k narodeninám.
Zbalila všetko v sobotu. Sedačku, komodu, poličky, všetky žiarovky a všetky závesy. Zostali holé steny a list od spoločenstva vlastníkov so žiadosťou o úhradu za odvoz nadrozmerného odpadu.
Kľúč od bytu poslala otcovi poštou. Bez listu. Bez vysvetlenia. Zošity s faktúrami za bývanie za posledný rok zanesla na finančný úrad.
—
Na jar otvorila druhú pobočku. V Dolnom Kubíne. Nie v Žiline. Malé mesto, dvaja kvetinári na celé mesto, tak ceny určovala ona. Veľkoobchod pri Nitre jej dal úverovú linku.
Zato na Sviatok všetkých svätých sa otec neozval. Matka poslala SMS: „Tato má prázdne regály. Dušan išiel na veľkoobchod, vrátil sa len s chryzantémami. Vieš, aký je zisk z čistých chryzantém?“
Odpísala: „Nech sa páči, k súťaži.“
Prvého novembra ráno na cintoríne v Žiline položila babke biely kahanec. So vzorom, za dve eurá päťdesiat. A večer, vo svojom novom byte na sídlisku Hájik, pozrela na telefón. Otec volal štyrikrát. Neodpovedala.
Zato odpovedala, keď volal Dušan. Po desiatej.
— Marta. Otec zavrel pobočku na sídlisku.
— Počula som.
— A vyhodil štyri dievčatá, celú zmenu. Hovorí, že je to tvoja vina.
— Moja?
— Lebo si zobrala dodávateľov. Lebo ty… neviem. On to hovorí tak.
— Dušan. Si v „Levanduli“ takmer rok. Prvý raz mi volaš. Čo naozaj chceš?
Ticho.
— Povedal mi, aby som ťa poprosil, aby si sa vrátila.
— Tak sa vráť k nemu a povedz, že nie. Čau.
Zavesila.
V máji „Levanduľa“ podala návrh na konkurz. Marta sa to dozvedela z internetu. Prečítala správu na mestskom portáli a zjedla sendvič so syrom, bez prerušenia žuvania. Potom si naliala pohár vody a vypila. A až potom napísala matke: „Prídi v nedeľu. Upečiem tvarohovú tortu.“
Matka odpísala za dve minúty: „Tato sa pýta, či môže?“
Zaváhala. Napísala: „Áno.“
V nedeľu si otec sadol v kuchyni na stoličku, ktorú sama zložila podľa návodu z Ikea. Nepýtal sa na firmu. Neprosil o prácu. Pil čaj a pozeral z okna, na bytovku naproti, na balkón so sušiakom plným mokrej bielizne.
A Marta pozerala na jeho ruky. Na trasúce sa prsty, ktorými už nedokázal zaviazať ani vrecko na odpadky.
— Oci — povedala a postavila pred neho tanier s tortou. — Keď chceš, v sobotu mi môžeš pomáhať v archíve.
Zdvihol na ňu pohľad. Prikývol. Podala mu vidličku.
Za oknom sused tĺkol koberec. Počuť bolo rany, raz za razom, bez hnevu.
Otec stratil všetko. Dcéra postavila vlastnú firmu.