Minulú sobotu som stála v supermarkete pri pokladni s vozíkom plným vecí. Hlavu som mala plnú úplne iných starostí.

Do útulku som vošla ako mnohí predtým. Len sa pozrieť. Bez plánov, bez záväzkov. Chcela som si len pozrieť psíky.

Som Jana, mám 52 rokov. Viem, že moje slová veľa žien nepochopí. Niektoré budú krútiť hlavou.

Tento mesiac oslávila šesť rokov. Stále si jasne pamätám ten deň. Našla som ju celkom malú.

Nevyhýbam sa ľuďom, pretože ich nemám rád. To chcem povedať hneď na začiatku. Svet ma jednoducho vyčerpáva.

Prvá sviečka na torte ešte horela, keď otec zaklopal lyžičkou o pohár. Všetci v sále stíchli.

Každú nedeľu som cítila ten istý zvierajúci pocit v hrudi. Ako pred najťažšou skúškou v živote.

Deväťročný chlapec sedí nehybne vo svojej školskej lavici. Hodina plynie pomaly. Zrazu ho prejde zimomriavka.

Vlk nikdy neokusne mršinu. Nie zviera, nie človeka. Taká je jeho povaha. Žije podľa pravidiel, ktoré