Tento mesiac oslávila šesť rokov.
Stále si jasne pamätám ten deň.
Našla som ju celkom malú.
Bola krehká, so zatvorenými očami.
Mala len malú nádej na prežitie.
Vtedy som si pomyslela: toto dieťa nemusí prežiť noc.
Chvela sa mi v dlaniach.
„Vydrž, maličká,“ šeptala som jej.
Nevedela som, čo bude ráno.
Noc bola dlhá a tichá.
Ráno ešte dýchala.
Srdce mi poskočilo radosťou.
Kŕmila som ju po kvapkách.
Zohrievala som ju vlastným teplom.
Deň po dni bojovala.
Pomaly rástla, pomaly silnela.
Z malého chumáčika sa stávala havranica.
Oči sa jej otvorili a hľadeli múdro.
„Si bojovníčka,“ hovorila som jej často.
Perie jej zhustlo, krídla spevneli.
Začala skúšať prvé kroky.
Potom prišiel deň prvého poskoku.
„Poď, skús to,“ povzbudzovala som ju.
Skákala z konára na konár.
Raz sa odvážila vzlietnuť.
Letela neisto, ale letela.
Spadla do trávy a hneď vstala.
Smiala som sa aj plakala naraz.
„Dokázala si to,“ vravela som jej.
Odtiaľ to šlo rýchlo.
Lety boli dlhšie, istejšie.
Vracala sa vždy ku mne.
Sadala si na plece ako domov.
„Kde si bola celý deň?“ pýtala som sa jej.
Odpovedala len krákaním, ale rozumeli sme si.
Ukázala sa inteligentná nad očakávanie.
Pamätala si tváre aj hlasy.
Prekvapivo bola aj veľmi milá.
Nikdy nezabudla, kto jej dal prvú šancu.
Susedia sa pri nej zastavovali s úžasom.
„To je ten havran, čo prežil?“ pýtali sa.
Prikyvovala som s hrdosťou.
Roky plynuli ako voda.
Z chorého mláďatka vyrástla silná vtáčia osobnosť.
Dnes má šesť rokov a žiari zdravím.
Stále prilieta, keď ju zavolám menom.
Ten prvý deň si nosím v srdci navždy.
Bola to krehká nádej, ktorá vyrástla do života.
A dnes viem, že tá nádej mala krídla.