Nevyhýbam sa ľuďom, pretože ich nemám rád.
To chcem povedať hneď na začiatku.
Svet ma jednoducho vyčerpáva.
Hluk, davy, nekonečné rozhovory o ničom.
To všetko mi berie silu.
Radšej zostanem sama, než medzi ľuďmi, s ktorými ma nič nespája.
Nepredbieham samotu.
Práve v nej nachádzam pokoj a rovnováhu.
V tichu, uprostred prírody, vo vlastnom priestore.
Tam sa cítim najviac sama sebou.
Nie som zatrpknutá.
Nie som smutná.
Som len iná.
Pamätám si, ako to bolo kedysi.
Chodila som na oslavy, lebo sa to očakávalo.
Sedela som v kuchyni plnej hlasov.
Usmievala sa, hoci som chcela odísť.
“Prečo si taká tichá?” pýtala sa sesternica.
“Len rozmýšľam,” odpovedala som.
V skutočnosti som počítala minúty do odchodu.
Potom som si uvedomila jednu vec.
Nemusím sa prispôsobovať všetkým.
Nemusím byť na každej oslave.
Nemusím mať stály telefón v ruke.
Môj svet sa zmenšil, ale zhustil.
Zostali v ňom len dôležité veci.
Záhrada, kniha, ranná káva.
Zvuk dažďa na okne.
“Nie je ti smutno sama?” spýtala sa raz susedka.
“Nie,” povedala som pokojne. “Je mi dobre.”
Videla na mne, že hovorím pravdu.
Niekedy mi zavolá dcéra.
“Mama, prídeš na nedeľu?” opýta sa.
“Prídem,” odpovedám. “Ale len na chvíľu.”
Ona to už chápe.
Vie, že potrebujem svoj priestor.
Nie je to útek od rodiny.
Je to len iný spôsob lásky.
Mám rada ľudí, ktorých si vyberiem.
Nemám rada povrchnosť a zbytočné reči.
Mám rada ticho, v ktorom počujem seba.
Niekedy si sadnem do záhrady a nič nerobím.
Len pozorujem, ako sa svet pohybuje.
Vtáky, vietor, svetlo medzi listami.
To mi dáva viac než akýkoľvek rozhovor.
Ľudia si myslia, že samota je trest.
Pre mňa je to odmena.
Nájdite si svoje ticho — svet počká.