Dlho premýšľala, čo by si mala priať do nového roka.
Nerobila si zoznamy. Nesnívala o veľkých veciach.
Sedela pri okne. Počúvala smiech detí za stenou.
Cítila, ako jej srdce napĺňa teplo.
Kedysi chcela veľa. Ľahký život, istotu, splnené plány.
„Teraz už viem, čo je dôležité,“ pomyslela si.
Roky ju naučili jednej pravde. Skutočné želania sú jednoduché.
O polnoci hodiny odbili dvanásť.
Zavrela oči. Potichu povedala:
— Bože, chráň tých, ktorí ma volajú mama.
Bez podmienok. Bez vysvetlení.
„Nech sú zdraví,“ šepkala si.
„Nech sa neboja sveta.“
Chcela, aby vedeli jedno. Doma na nich vždy čaká srdce.
Nech ich cesta zavedie kamkoľvek.
Domov tu bude vždy.
Pre seba si nepriala nič.
Prečo by aj mala?
Keď sú oni v poriadku, jej nič nechýba.
Vonku žiarili ohňostroje. Farby lietali po nebi.
V izbe však vládlo ticho.
Bolo to ticho plné lásky.
Pozrela sa na fotografie na stene.
Deti ako malé. Deti ako dospelé.
Čas plynul tak rýchlo.
„Kam sa podeli tie roky?“ pomyslela si.
Spomenula si na ich prvé kroky.
Na prvé slová, na prvé pády.
Na noci, keď nespala od strachu.
Na radosť, keď prvýkrát povedali mama.
Všetko to bolo v jednom okamihu.
Teraz sedela sama. Ale nebola smutná.
Vedela, že láska nezmizne s rokmi.
Len sa zmení jej tvar.
Deti majú svoje rodiny. Svoje starosti.
Ona má svoje spomienky. Svoju modlitbu.
„To stačí,“ pomyslela si.
Na chvíľu zavrela očí znovu.
Videla ich tváre, jednu po druhej.
Usmiala sa potichu.
Vedela, že ich láska je skutočná.
Nepotrebovala slová na dôkaz.
Vonku dohasínali posledné rachejtle.
V izbe zostávalo teplo z radiátora.
A teplo z jej vlastného srdca.
V tej chvíli pochopila jednu vec.
Byť mamou znamená nájsť šťastie v jednom slove.
A v novom roku nič viac netreba.