Vošla som do obchodu ako každý iný deň.
Vybrala som si tovar.
Sama som ho naskenovala.
Sama som ho zabalila.
Sama som zaplatila.
A čo nasledovalo?
Pri východe ma zastavili.
Chceli skontrolovať účtenku.
Prepáčte, ale za čo?
Ja som nakúpila.
Ja som skenovala.
Ja som balila.
Ja som zaplatila, úplne sama.
A teraz sa na mňa pozerajú, ako na podozrivú?
To nie je pohodlie.
To je neplatená práca spojená s nedôverou.
Povedzme si to jasne.
Ak robíme prácu pokladníkov, zaslúžime si rešpekt.
Alebo nech vrátia ľudí späť za pokladne.
Veď o rýchlosť tu nejde.
Ide o zrušené pracovné miesta.
Ide o vyššie zisky firiem.
A o prácu, ktorú presunuli na nás.
Bez mzdy.
Bez výhod.
Dokonca bez obyčajného poďakovania.
Kam zmizol študent, ktorý si tam privyrábal?
Kde je slobodná matka, ktorá si rátala každé euro?
Čo s dôchodcom, pre ktorého bola práca zmyslom dňa?
Kde sú teraz, keď ich prácu robím ja zadarmo?
Ak som teda pokladníčka, kde je môj plat?
Kde je moja zamestnanecká zľava?
Takto to naozaj nejde.
Nemôžu sedieť na dvoch stoličkách naraz.
My sme zákazníci.
Nie bezplatná pracovná sila.
Nie pokladníci namiesto nich.
A určite nie ich ochranka.
Prečo nás podozrievajú z krádeže?
Prečo nás nechajú robiť ich prácu zadarmo?
Nie je čas niečo zmeniť?
Mali by rešpektovať svojich zamestnancov.
Mali by rešpektovať aj nás, zákazníkov.
Stačilo šetriť na úkor ľudí.
Vráťte nám normálny, ľudský servis.
Chceme nakupovať s dôverou, nie pod dohľadom.
Chceme obsluhu, nie podozrenie.
Toto nie je pokrok, toto je zneužívanie.
Dosť bolo neplatenej práce za pokladňou.