Sestry.
Prečo vlastne existujú?
Aby sa mali rady, aj so všetkými chybami.
Aby sa neporovnávali.
Aby sa neposudzovali.
Aby medzi sebou nesúperili.
Aby prijímali jedna druhú tak, aké sú.
Bez masiek, bez pretvárky.
Mala by som sa opýtať sestry: „Ako sa máš?“
Ona by mi odpovedala: „Dobre, a ty?“
Znie to jednoducho.
Ale v tom je celá sila.
Sestry majú byť pri sebe v radosti.
Aj v chvíľach, keď sa všetko rúca.
Keď prídu problémy, netreba veľké slová.
Stačí napísať: „Som tu.“
Stačí povedať: „Myslím na teba.“
To dá človeku pocit, že nie je sám.
Že ešte žije.
Že svet na ňu nezabudol.
Spomínam si na detstvo.
Sestry sa vtedy stretávali každý deň.
Hrali sa spolu, smiali sa spolu.
Postupom času sa to menilo.
Niektoré sestry sa od seba vzdialili.
Ostalo len spoločné priezvisko.
To je smutné.
Pýtam sa: kde sa stala chyba?
Možno v tom, že si nenašli čas.
Možno v tom, že prestali dôverovať.
Sestra by mala vedieť všetko.
Mala by poznať tajomstvá druhej.
A mala by ich chrániť ako svoje vlastné.
Bez strachu zo zrady.
Bez obavy, že to povie ďalej.
Lenka raz povedala svojej sestre Zuzane: „Môžeš mi veriť so všetkým.“
Zuzana odpovedala: „Aj ja tebe.“
Od tej chvíle si boli bližšie.
Rozprávali si všetko, dobré aj zlé.
Nikdy jedna druhú nezradila.
To je vzácne.
Nie každá sestra to má.
Niektoré ženy ľutujú, že sa so sestrou nerozprávali.
Ľutujú to, až keď je neskoro.
Keď sestra odíde zo života, ostanú len otázky.
Čo cítila?
Čo prežívala naozaj?
Prečo sme sa nepýtali skôr?
Sestry majú držať spolu.
Aj keď sa to iným nepáči.
Buďte si blízke, kým je čas.