Sme generácia, ktorú už nemožno vrátiť späť.
Vyrástli sme inak.
Zo školy sme chodili pešo.
Taška ťažká, nohy rýchle.
„Urob úlohy a bež von,“ vravela mama.
My sme bežali bez odporu.
Von čakali kamaráti.
Čakal hluk, smiech, život.
Nie obrazovky, nie telefóny.
Skladali sme papierové lietadlá.
Púšťali sme ich do neba.
„Dotkne sa oblakov?“ pýtali sme sa.
Verili sme, že áno.
Schovávali sme sa pod dekami.
Hrali sme sa na skrývačku.
Smiech sa ozýval po celom dvore.
Vymieňali sme si žuvačky.
Zdieľali sme malé tajomstvá.
Sklenené guličky boli naším pokladom.
Obaly a nálezy sme strážili v krabičkách.
„To je moje najvzácnejšie,“ hovorilo dieťa hrdo.
Nikto sa nesmial.
Všetci sme to chápali.
Dvory boli naším ihriskom.
Nie kaviarne, nie centrá.
Fotografie neboli v cloude.
Boli v hrubých albumoch.
Písané ručne, s láskou.
Hovorili sme „mama“ a „otec“.
Žiadne moderné skratky.
Pod dekou sme si šepkali s bratmi.
Bojácne, aby nás nepočuli dospelí.
„Ticho, zobudíš ich!“ šepkal brat.
Smiali sme sa potichu.
Rodina vtedy nepoznala slovo „neskôr“.
Stretnutia boli skutočné.
Radosť bola úprimná.
Nesnívali sme o sledovateľoch.
Snívali sme o bicykloch.
O skutočných priateľoch.
O slobode vonku.
Táto generácia pomaly odchádza.
Ticho, ale isto.
Zanecháva po sebe viac než spomienky.
Zanecháva teplo.
Zanecháva pravosť.
Zanecháva život prežitý naplno.
Vedeli sme, čo je detstvo.
A hlavne — žili sme ho.
Naozaj sme ho žili.